Zamyslenie nad stavom ženského volejbalu u nás ako základu k tvorbe RD žien

Pohľad na aktuálny stav ženského klubového volejbalu, ako základu pre tvorbu reprezentačného družstva žien.

Pred pár rokmi mal náš ženský klubový volejbal niekoľko bášt a tým pádom aj slušnú úroveň domácej súťaže s možnosťou povyberať niektoré hráčky pre najlepšie kluby a aj reprezentačné nominácie. 90 roky boli známe Slávia UK, Žilina, Senica v prvej línii, k tomu Žiar či Dolný Kubín, Raz za čas stabilný Pezinok, potom slušná stredná kategória Doprastav, STU, Košice, či Snina, Nitra, alebo aj Komárno. Od roku cca 2004 sa uberali naše kluby cestou, ktorá naznačuje smerovanie. Zostala stabilná a tradičná Slávia, slávne obdobie OMS Senica, problémy v Žiline, príchody družstiev ako Spoje, Malacky, či UKF Nitra, úpadok klubov na východe, zlepšovanie Doprastavu, mladé družstvo COP. V posledných cca 7 rokov je situácia taká, že Slávia, Doprastav, sú zatiaľ trošku odskočené, k tomu stabilná skupina Pezinok, Paneurópa a vyskočila Spišská Nová Ves, obrovské problémy má Žiar, k tomu sa zlepšuje UKF Nitra a prichádza pravidelne skupina nováčikov ktorá má túžbu či chuť ale potrebuje kvalitu, hlavne hráčsku a trénerskú. V podstate k tomu smerujem. Volejbalová extraliga by mala mať v každej krajine svoju váhu, svoje zázemie, prezentáciu a hlavne úroveň, časť klubov by mala byť profesionálna, či poloprofesionálna, časť a silná skupina študentská a časť mladých nádejných skupín hráčok. Malo by sa každý deň trénovať a systematicky zaraďovať k skúsenejším hráčkam aj mladé talenty či lepšie povedané perspektívne budúce hráčky vážnejšieho volejbalu. Realita je nasledovná. Máme pár môžem povedať ozaj pár profesionálok, či poloprofesionálok, väčšinu študentiek VŠ a SŠ, pracujúce. To celé spôsobuje, že z EXŽ vrátane Slávie a Doprastavu družstvá čiže hráčky trénujúce každý deň je malá skupina, či pár hráčok. A dvojfázovo s akýmkoľvek programom už vôbec asi iba dve družstvá v MEL, ostatné cca 3 – 4 x v týždni, pracujúce často krát ani to. S tým súvisí jasný pokles výkonnosti hráčok a tým aj družstiev. Veková skladba hráčok v súťaži klesá, že dnes úplne bežne hrajú extraligu aj 15 ročné dievčatá, ale nie preto že sú tak dobré, ale preto že to spôsobuje kvalita tréningu, tým pádom aj hráčok a následne aj úrovne družstiev a ligy. COP Nitra a jej kvalita je často krát závislá na výbere v ročníkoch a v tom aké hráčky sa podarí do COP priviesť. Veková skladba je taká, že ked nerátam Smák a Jakušovú v Kežmarku, nemáme silnú skupinu 25 – 28 ročných hráčok, ale aspoň priemernej kvality. Je to problém, ktorý budeme znášať ešte pár rokov. Druhá skupina je solídna, sú to 20 – 24 ročné hráčky, ale ked si porovnáme okolité krajiny, podme teda aspoň do Čiech, je to malá skupina. No a tretia skupina sú mladé mládežnícke reprezentantky alebo aj to nie, ktoré by mali byť zásobárňou pre všetky kluby. Ale to tak nie je. Viacero hráčok opúšťa svoje kluby na VŠ a nemajú ich kým nahradiť.
Veľa hráčok ukončením VŠ končí s volejbalom aspoň na tej amatérskej úrovni. Všetky kluby by asi mohli a mali mať aj mládež, ale akú? S cieľom len mať alebo aj nájsť hráčky pre vážnejší volejbal. To už môže byť problém. Všetky tieto fakty smerujú k tomu, že nášmu reprezentačnému družstvu žien dochádza liaheň. Je úplne jedno kto ho trénuje, je úplne jedno aký mám program. Podstatné je, že držať kredit ako je postup na ME je veľmi citlivá bariéra. V podstate boli tie slušné roky ešte odrazom dobrej éry tých pár klubov a solídnych ročníkov. Naša účasť na vrcholných podujatiach môže byť v najbližšom období problém. Nadchádzajúca baráž žien sa ešte môže zdať priechodná, ale určite nebude ľahká. Môže dopadnúť aj zle. Snáď to všetko dobre dopadne. Ale treba povedať, že družstvo do posledného obdobia malo ešte skupinu hráčok z cudziny, ktoré boli vychované práve v kluboch ktoré boli liahňami hráčok a trénerov. /slávia, Senica, Žilina, Žair/ Dnes sú tam hráčky zo Slávie, Doprastavu a z cudziny. V cudzine máme už len pár hráčok a je otázne kto sa tam v najbližšej dobe dostane. Viaceré chcú ísť už domov a možno aj končiť. Viaceré, ktoré možno aj časom môžu sú ešte nepripravené a sú aj také ktoré by už aj mali. Momentálne máme silný ročník 90 – 93, predtým 80 – 81, 84, 86, ale koľko hráčok z týchto ročníkov robí volejbal vážne? Minimum.
Treba spresniť, čo znamená robiť volejbal vážne. No denne trénovať cca 3-4 hodiny, mať čas a priority ísť na výjazd, prísť nadránom, učiť sa, mať skúšky, tolerovať a akceptovať kritiku, prežívať aj neúspech aj krízu, zvládnuť ju, dostať sa naspäť aj po zranení a mať motívy a chuť sa presadiť. K tomu by mali mať kluby peniaze, ktorými sa odlíšia tie hráčky, ktoré majú vyššiu výkonnosť a kvalitu, ktoré sa vedia obetovať. Základnou potrebou k tomu všetkému je profesionálny tréner, alebo tím okolo klubu a seniorského družstva. To nie je len prísť a dať si funkciu tréner. Pripraviť sa, žiť s tým čo ste urobili aj dobre aj zle, organizovať program, korigovať, komunikovať denne, znášať tlak či úspech, mať schopnosť akceptovať všetko a ísť vpred, riešiť problémy športové, sociálne, osobné a znášať neúspech a postaviť sa ísť, vychovávať hráčky, venovať sa technike a učeniu to všetko sa nedá robiť popri práci, aj na to potrebujeme v kluboch peniaze. Len v profesionálnom vnímaní a aspoň poloprofesionálnom režime sa budú vedieť nájsť a pripraviť hráčky pre RD žien. K tomu musíme mať zázemie aj podmienky, haly, materiál, ľudí aj dobrovoľníkov, podporu zväzu či ostatných inštitúcií, schopnosť akceptovať zlú situáciu v kluboch zo strany zväzu a napríklad aj rozhodcov a celkovo pristúpiť k cieľom toho ako chceme kluby a hráčky viesť. Z toho všetkého nám vychádza, že každý máme svoje problémy, svoj svet a ten je často krát vzdialený aj medzi klubmi samotnými. Musíme sa všetci vrátiť zo spomienok na minulosť k realite a denne robiť všetko preto aby sme napredovali, dať si výzvy a ciele a prestať len prežívať. Preto klub v ktorom pracujem už pár rokov sa bije o MEVZU, preto síce musí ale hrá európsky pohár, preto nám záleží na práci a spôsoboch fungovania v klube s hráčkami, preto sa spájame s Bilikovou, či Považskou. Nie pre osobné záujmy. Preto aj zvykneme veci pomenovať, pri problémoch s nesúladmi v dokumentoch, v hájení princípov športového režimu nad princípmi legislatívy, pri amatérskych až ostentatívnych /či zámerne škodiacich/ návrhoch či postojoch aj klubov aj trénerov či iných funkcionárov. Potrebujeme partnerov v hnutí na prácu tu u nás v realite spoločenskej, finančnej, športovej. Situácia je zlá, to je asi každému bez výnimky jasné, preto v rámci možností posúvajme naše kluby, trénerskú prácu, funkcionárske riadenie, rešpekt k tým ktorí robia volejbal vážnejšie a to myslím seriózne s cieľom profesionality. Je nutné vyzývať všetkých predstaviteľov SVF, štátu, Tiposu a iných inštitúcií aby legislatívne, finančne, aj organizačne pomáhali k fungovaniu a existencii hlavne klubov, bez nich nebude náš volejbal fungovať a nebudú hráčky či tréneri potrebnej úrovne. Chceme sa snažiť o marketing a posun k vyššej úrovni všetkého čo s fungujúcim klubom súvisí.
Musím ale priznať, že to je po získavaní hráčok a tréningu, či naháňaní peňazí asi najťažšie. K tejto téme ešte pridáme o pár dní aj hodnotenie RD mládeže ako významnej súčasti výchovy, tvorby a prípravy RD žien. Máme za sebou najúspešnejšie obdobie mládežníckych reprezentácií v ženskej zložke, o pár dní sa uvidí kam budeme smerovať v budúcnosti, ale v každej normálnej krajine potenciál dobrých a úspešných skupín hráčok vedia zúročiť pre RD žien a celkovo pre progres v ženskej zložke. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ja len chcem veriť, že vedenie SVF, klubov, tréneri, hráčky a rodičia a prvom rade sponzori či mecenáši budú naklonení k podpore nášho krásneho a mimochodom veľmi úspešného športu. Tréneri, kluby budeme v tom asi sami, tak Vás vyzývam spolupracujme a pracujme, potrebujeme entuziazmus, energiu, motiváciu a hlavne rozum a chuť pracovať viac ako doteraz. Snažím sa sledovať weby v okolitých krajinách či klubov a zväzov, rôznych portálov a pozrime sa vedľa k susedom do Čiech. Mohol by som pri problematike ženského volejbalu uvádzať aj mená hráčok, trénerov či funkcionárov, ale o to mi nešlo. Ide o to čo urobíme a tých pár riadkov slúži iba na to aby sme sa všetci len krátko zamysleli čo s tým urobíme od seba. Nemyslím si, že je čas na niečo čakať. Práca nepočká. Je jej toľko, že až..........

S úctou Marek ROJKO

Nasledujúca téma postoj k európskym pohárom, o pár dní

Marek Rojko | 29.12.2012 @ 20:26