Horúce
správy
 

Hodnotenie sezóny 2012/2013 zamyslenie pri mojom odchode

Pohľad na sezónu a obdobie pôsobenia v klube – zamyslenie
Príchod, úspech – neúspech, trpezlivosť a stabilita
Pri príprave tohto materiálu som sa pristihol trošku pri nostalgii. Vzhľadom na to, že prišiel už čas môjho odchodu do cudziny, chcel by som, aby tento materiál mal hodnotu a bude obšírny a venovať sa budem aj viacerým osobám a súvislostiam počas môjho pôsobenia v klube, ktorý snáď môžem skonštatovať som asi posunul na inú úroveň ako bol pred mojim príchodom.
Raz za čas mi niekto pripomenie, že používam stále slovo „SOM“, v tomto článku to budem opakovať viackrát a aj preto, aby bolo jasné prečo je klub tam kde je. To, že bez prezidenta, viceprezident, sponzorov, trénerov, kolegov a ostatných ľudí, ktorí k tomu významne prispeli by to nebolo možné je jasné a nespochybniteľné. Obrovská vďaka patrí všetkým, ale….......
Po mojom príchod vo februári 2006, som prišiel do klubu ktorý mal aj svoje ambície, slušné zázemie, ale treba povedať že trochu iný pohľad na profesionalitu vo všetkých oblastiach. Hráčske zmluvy, tréningový režim, pravidlá spolupráce všetkých strán, zabezpečenie personálne, materiálne, tréningové bolo na úrovni, ktorú bolo treba významne vylepšiť a posunúť na inú úroveň. S tým súvisia následne ak kvalita hráčok, tréningu, filozofie práce a budovania klubu ako vážneho subjektu s obrovskou podporou Doprastav a.s. Moja prvá cesta viedla okrem iného na Bílikovu. Navštívil som vtedy zástupcu školy a šéfa mládežníckeho klubu ŠŠK Bílikova Jana Dančíka a navrhol som mu systémovú spoluprácu v oblasti výchovy a mládeže a prechodu najlepších hráčok do A družstva žien. Podpísali sme dohodu o farme, ktorú v tom čase a ani teraz nemá nikto na takej úrovni ako my. Nešlo iba o striedavý štart hráčok voči SVF, ale o úplne inú formu vážnej spolupráce. Dnes môžem skonštatovať, že to bol správny a rozumný krok pre obe strany. Celá spolupráca bola, je a aj bude významnou pre obe strany a dôkazom celého toho systému je dnes štatút CTM Bílikova, niekoľko hráčok RD, spojenie na úrovni junioriek a celková previazanosť všetkých okolo. Je pravdou aj to, že celé to obdobie malo aj náročné týždne a mesiace, čo ale bolo logické keďže sa celá spolupráca dostala na vážnu úroveň vo všetkých jej smeroch. Boli aj nepochopenia, konflikty a nezmyselné hádky, ale v zásade v záujme veci. Verím, že spolupráca bude systémovo pokračovať, má prečo. Moja následná cesta smerovala k priateľom do Považskej Bystrice, tam mali pre nás niekoľko zaujímavých hráčok a spoznal som v Paľovi aj Magde úžasných, zanietených a pracovitých ľudí. Ich srdce, športová a čistá duša vyprodukovali niekoľko talentov pre uplatnenie v ženskom volejbale. Mám ich oboch dodnes rád a moje posedenia s Paľom pri červenom víne ma obohacujú a zároveň viem, že mám v nich priateľov. Budú mi chýbať. Mali sme a dodnes máme farmu, v menšom ako v Bratislave, ale máme. Môj tretí plán s farmou v L. Hrádku prerušilo nečakané úmrtie Vlada Javornického. Veľká škoda. S „tetou“ Ľubou som bol naposledy v L. Petre na Vladovom hrobe a spomenul som si ako nám jeho prítomnosť veľmi chýba. /Česť jeho pamiatke/
Moja druhá časť práce v tom čase sa zamerala na sprofesionalizovanie práce hráčok a realizačného tímu. Prestavali sme celé družstvo od základov a postupnými krokmi sme pracovali na všetkom čo nám prinieslo prvé víťazstvá. Slovenský pohár v Humennom sa nedá len tak zabudnúť, prvé veľké a významné víťazstvo. O mesiac neuveriteľné a dodnes v Hnúšti pamätné finálové zápasy s Olympom Praha /3:2/ a prestížne víťazstvo v ČSP proti Prostejovu /3:1/ nám otvorili dvere do vážnych poschodí nášho ženského volejbalu. Kraľovala Slávia, Žilina, chvíľu Senica, potom zase Slávia a prišiel aj náš čas. Museli krvou a tvrdo naraziť najprv v tom úspešnom roku na COP a pochopiť, že pokora nám dá jasný smer. Postavili sme družstvo na titul a prišiel. 2009 navždy prvý, cenný a vydretý, lebo bol výsledkom množstva práce na všetkých frontoch za posledné 3 roky. O tej doby sme boli definitívne na špici slovenského ženského volejbalu a pritom, problémov a chýb bolo neúrekom. Odrazu, ale len na pár týždňov sme mali množstvo priaznivcov a priateľov, ale ako sa ukázalo iba na malú chvíľu. Ale po mojich úprimných a pravidelných stretnutiach s majiteľom Doprastavu som pochopil, že sme tu nielen pre tituly a výhry, ale aj pre dôležitú rolu a významné postavenie spoločnosti Doprastav. P. Šesták mi raz povedal, všetky výhry a prehry sú len šport. Majú svoje pravidlá a zákonitosti. Dôležité je ako a koľko času venujeme spoločnému budovaniu všetkého čo so značkou Doprastav súvisí. Preto hovorím, že sme značkou úspešnosti a stability. To je pečať nie krátkodobý stav. Za tie roky a sezóny prešlo klubom všetko čo malo. Príchody mladých hráčok, starších hráčok, skúsených hráčok z RD, cudzinky, prehry aj výhry, úspech aj neúspech. To k tomu všetko patrí a špeciálne ku klubu, ktorý má oproti napríklad Slávii veľmi krátku históriu. Moja práca za obdobie od roku 2006 nebola a nemohla byť iba trénerská, preto toto miesto vyžaduje viac ako iba tréning, ale aj spôsoby, veľa času, energie, komunikácie s ľuďmi, hráčkami, trénermi, rodičmi. Vyžaduje viac ako trénera. Preto moje a naše nároky na osobu po mne sú iné ako keď len zháňate niekoho na tréning. Zaviedli sme iný režim, vážnejší so všetkou náročnosťou a zodpovednosťou.
Politika
Po prvých úspechoch nás začali rešpektovať aj v hnutí, sponzori či laická verejnosť. A vzhľadom na to, že sme stále pokračovali a nezhasli po prvých výsledkoch, prišla aj dôvera a výsledky systémovej práce. Prišli hráčky pre RD všetkých vekových kategórií, prišli prvé vážne zmluvy a samozrejme boj o rešpektovanú značku. Voči SVF, sme mali niekoľko problémových tém, ktoré nastavovali mojej osobe zrkadlo nepriateľa SVF, čo ale vôbec nebola pravda. Za vážnymi rozhodnutiami a postojmi boli vždy významní a vplyvní predstavitelia Doprastavu a bolo až smiešne sledovať, ako ma považujú niektorí funkcionári za toho kto tie veci vymyslel a spôsobil. Na druhej strane, dobrá vizitka….Boj na politickom a funkcionárskom nebi bol ale nutný. Znamenal vážnosť nášho subjektu, jeho výsledky práce, značku a zodpovednosť. Preto toľko boja a snahy o pravdu. V tomto ctím jeden zákon. Pracovali sme a pracujeme za privátne peniaze známej spoločnosti a pokiaľ narazíme na štátnu silu, budeme si hájiť naše záujmy a chrániť našu prácu. Nič viac a nič menej. Urobili sme veľa chýb v rozhodnutiach, hlavne preto, že nás v klube na niektoré pohľady a veci bolo málo naozaj zodpovedných. Ale Doprastav je tu a bude pripravený byť stále najlepším klubom u nás.
Kolegovia okolo mňa
Po mojom príchode do klubu som vedel, že tu chýba asistent, lekár, masér, štatistik a že pokiaľ to myslíme vážne, musíme to urobiť inak. Dnes máme asistenta vždy, maséra už pár sezón, štatistika /najlepšieho na svete/ dtto a realizačný tím má vždy svoju kvalitu a s hrdosťou môžem povedať že asi najlepšiu odbornú úroveň ako kdekoľvek inde. Neviem si predstaviť prácu v Doprastave pri ženách bez asistenta trénera a skauta. Je to alfa a omega odbornej opatery o hráčky či družstvo ako také. Všetci moji asistenti /Špaček, Mašek, Bernáth, Samsely, alebo prví tréneri /Bernáth, Koseková/ mali svojich kolegov na odbornú konzultáciu či využitie v tréningu. Je to elementárna potreba pre práci v klube ako Doprastav je.

Kolegovia mimo mňa /súperi/
Hrali sme proti množstvu družstiev v lige aj v MEVZE aj v pohároch a zažil som množstvo konfrontácii na vysokej úrovni. Mám k nim rešpekt a úctu, boli aj podrazy a podivnosti, boli aj slabí a amatéri, boli aj takí čo z nich bolo viac cítiť alkohol ako prácu, ale boli aj takí ktorí dodnes sú moji priatelia a rešpektujeme sa navzájom za našu prácu a úroveň práce. Spomeniem len jedno meno a to je Bruno Najdič z Mariboru. To je pán tréner so všetkou vážnosťou. Mnohých kolegov som spoznal okrem súperenia aj v rámci práce s trénermi v AVT. No musím povedať, že je len škoda, že tak málo trénerov sa vo volejbale môže reálne touto prácou živiť. Preto porovnávať tieto veci v zásade nejde a ja všetkým len prajem aby mali možnosť pracovať ako ja v Doprastave.
Rozhodcovia
No túto citlivú tému som zaradil zámerne. Po dvoch rokoch práce pri ženách som prehodnotil svoje spôsoby a prístup k nim. Musím povedať, že som za posledné 4 roky nedostal jednu kartu a navarené bolo viackrát. Možno aj preto, že som sa snažil vycítiť, kedy stačilo. Čo ale úprimne z duše nenávidím a vtedy budem bojovať kričať a kritizovať, je úsmev na tvári po zápase, keď bez ohľadu na výsledok bol rozhodca jednoducho slabý. Tá bezmocnosť po každodennej práci a množstvách hodín v hale a v posilňovni, keď Vám niekto s čistým svedomím povie, že tvoje družstvo malo hrať lepšie a podobne veci je ako keby Vám niekto dal ranu do srdca. Mám s nimi aj dobré aj zlé zážitky. Záver je, že ak budú mať pokoru a rešpekt k tomu, že ich živíme my kluby a priznajú si chybu keď sa stane, môže byť. Vtedy to pôjde. Ale mám aj skúsenosť, že sú jednotní aj vtedy keď byť nemajú, lebo držia líniu. Na záver len krátky odkaz Igorovi P. prezidentovi AVR, ktorý som mu už dal aj osobne. Rozhodca, ktorý nemá cit a trpezlivosť či nadhľad, ho mať nikdy nebude. Tak ako keď hráčka má cit na loptu alebo nemá. Preto si myslím, že princípy zvyku, skúsenosti, či FIVB a CEV nesmú byť nadradené nad rozhodcovský cit.
Úroveň súťaže u nás
Potvrdené a podpíšem sa za to všade a život mi dá a dáva za pravdu. Bez klubovej súťaže žien MEVZA nemáme šancu držať krok s normálnou úrovňou volejbalu, s možnosťou pripravovať hráčky pred RD. Treba ale dodať, že nielen ju hrať ale aj na ňu mať je dôležité a to nehovorím len o peniazoch. Personálne, organizačne, systémovo, tréningovou úrovňou, všetkým čo si medzinárodný volejbal vyžaduje. Takže všetci, ktorí máte chuť sa o možnosť hrať MEVZU budete snažiť, len odkazujem ,aby okrem peňazí zabezpečili zodpovedajúcu úroveň dvojfázového tréningu, adekvátnej posilňovne a regenerácie a celkovo zvládnuť program, ktorý je reálne náročný.
Veľkým mementom je práca súťažného riaditeľa SVF, ktorý pravidelne a etapovite vytvára tlak na zaradenie našich dvoch najlepších družstiev do extraligy žien, čo je v ženskej zložke hrubá a nenapraviteľná chyba. Verím ale tomu, že to prezident SVF nedovolí a nebude sa báť podporiť najlepšie kluby u nás v prospech odbornosti a napredovania, bohužiaľ nie spravodlivosti a demokracie. To môže spôsobiť obrovské škody.
Základnou charakteristikou našej domácej súťaže je, že družstvá poväčšine pracujú málo a nesystémovo, hráčky trénujú málo v objemoch a viac hrajú ako trénujú. Množstvo mladých hráčok prichádza do ženských družstiev veľmi skoro a ich vývoj je nesprávny a urýchlený. Veľa hráčok by sa normálne do najvyššej súťaže kvalitou nikdy nedostalo, súťaž hrajú často aj kadetky a sú veľmi slabé, môžu hrať iba preto, lebo je personálny problém s hráčkami. Za normálnych okolností by nemali šancu ani trénovať s hráčkami reprezentačnej úrovne. Takže argument, že mladá hráčka hrá extraligu napríklad v COP určite nemôže byť braný ako by normálne mal. Jednoducho smerujeme k amatérskemu volejbalu, nemáme profesionálne družstvá, trénerov či haly a iné zabezpečenie. Čo je ale desivé, že to asi lepšie nebude a s tým treba hlavne v kluboch skúsiť niečo urobiť. Mám obavu o napredovanie v ženskej zložke.
Reprezentácia
Veľmi dôležitá časť mojej práce. Mal som tú česť pracovať dva roky s najlepším družstvom v histórii SR, po práci kolegu Henčeka sme mohli nadviazať na prácu v kategórii junioriek a zveľadiť túto generáciu. Verím, že nikto neodškriepi úspešné obdobie ročníka 92/93 od kadetských čias až po juniorské MS v Peru. Najhoršie je počúvať, že sme v tej základnej skupine mali Tunis a Egypt. Áno politika nám tento krát pomohla, ale veľa ľudí zabudlo, že to bola asi odmena za vydretý a šťastný postup cez TUR, FRA a BUL v Bardejove. Tam treba hľadať prečo sa nám dostalo tej cti hrať na MS junioriek.
K tejto téme môžem len dodať, že pôsobenie pri tejto reprezentácii ma profesne aj ľudsky posunulo do inej roviny a práca a úroveň vzťahov a celkovej starostlivosti o hráčky dosiahla maximálne parametre za čo patrí SVF vďaka. Na druhej strane mám pocit, že sa do tohto ročníka malo vážne aj ďalej zainvestovať a pretaviť tento vklad aj do ženskej kategórie. Odišli Palgutová, Krišková a najnovšie aj Radosová, ale vychladol ten záujem o posun celej tej generácie na inú úroveň aj v ženskej kategórii. Odborne, personálne a systémovo by toto v normálnych a silných volejbalových krajinách nedovolili. Je to generácia hráčok, ktorá mala dostať inú generáciu trénerov v RD žien, potrebuje pracovať stále na niektorých veciach, ktoré starší tréneri už robiť nebudú. Áno majú skúsenosti a veľa za sebou, ale nemajú toľko sily, energie na prácu s detailmi, nemajú toľko trpezlivosti a hlavne majú svoje overené zvyky, spôsoby a ťažko prídu s niečím, čo môže túto generáciu ešte viac posunúť. Rutina, zvyky a konzervativizmus sú prekážkou dodať týmto hráčkam tú správnu šťavu a impulz.
V zásade smerovanie nasledujúcich generácii v ženskej zložke je otázne a len ten tam hore vie ako sa to bude vyvíjať. Verím, že príde obdobie keď dôjde k napredovaniu vo výchove a pripravenosti klubov, hráčok, trénerov a aj funkcionárov.
Niečo osobné
Pre mňa bol, je a zostane Doprastav zásadne srdcová záležitosť. Moja práca bola trénerská, manažérska a to doslova. Robil som chyby, ale budúcnosť len potvrdí, že väčšina krokov, rozhodnutí bola správna a dostala klub na miesta, ktoré ma oprávňujú povedať, že môžem byť na moju prácu a a prácu ľudí okolo mňa právom hrdý. Dnes som bol u spolumajiteľa Doprastavu Ing. Šestáka, ktorý ma prijal ako pravidelne veľmi milo a s jemu charakteristickým pokojom a veľkou pokorou. Ide z neho veľká charizma a dôstojnosť. Pustil ma k sebe pred pár rokmi po prvých vážnych výsledkoch a môžem aj po dnešku potvrdiť, verí mi. Vo všetkom ma podporuje a aj po rozhovore o mojom odchode, plánoch klubu a všetkých pripravených zmenách len potvrdil svoju rolu. Významného a podstatného podporovateľa koncepčných myšlienok a vízií, ktoré som mu každoročne predkladal a predkladám. Jeho rešpekt k značke, ktorú vybudoval a ktorú som mu ako odborný garant strážil v športe, ktorý má tak rád budoval a zveľaďoval je aj pre mňa zaväzujúci. S vedením klubu a firmy sme pripravili novú sezónu tak, že Doprastav bude ešte silnejší a zabezpečený na požadovanej úrovni. Preto každá mladá hráčka, ktorá bude mať ponuku od nás si môže byť istá našou perspektívou a serióznosťou. Až do môjho odchodu do Nemecka budem robiť pre klub maximum. Pretože môžem hrdo povedať, že môj a náš klub. Cítil som na dnešnom stretnutí, že si moju prácu veľmi váži a jeho úprimné podanie ruky a dlhý stisk a slová, ktoré si nechám pre seba mi len potvrdili vzájomný rešpekt a úctu. Ostanem s klubom spätý väzbami, komunikáciou, vzťahmi a všetkým čo budem môcť pre tento klub urobiť aj po mojom odchode. Vzhľadom na všetko, čo som v tomto zamyslení a hlavne v poslednej kapitole napísal môžem všetkých ubezpečiť, že môj nástupca bude musieť byť a je viac ako tréner. Musí mať dobré vzťahy s hráčkami, rodičmi, musí byť akceptovaná jeho komunikácia, spôsoby a celkové vystupovanie. Hlavne musí mať k svojej práci a roly rešpekt a pokoru. Je to človek mladý, progresívny, pracovitý a veľmi slušne vychovaný chlap – tréner. Dostáva obrovskú dôveru a projekt, ktorý treba zveľaďovať a vylepšovať. Už druhý rok sa stretávam s množstvom vonkajšieho tlaku z rôznych strán na osobu trénera. Kto by to mal byť. Kto si to zaslúži, kto je ten správny a podobne. Niekoľko trénerov sa nám ponúklo oficiálne, iní cez iné osoby, niektorí len cez reči, úsudky a rôzne konšpirácie. Môžem len každého kandidáta ubezpečiť, že to teda nie je len tak, za zásluhy či očakávania. Mnou a nami vybraný, majiteľom akceptovaný je ale momentálne len jeden. Dostal som mandát a veľkú dôveru od p. Šestáka pripraviť mu personálne na moju pozíciu človeka s plnou vážnosťou. Náš prezident klubu to akceptoval, lebo verí mojej práci. Takže som rád ukončeniu tohto procesu. Posledné dni a zhruba týždeň a pol bol plný rôznych šumov a množstva konšpirácii, ktoré len škodia všetkým stranám. V tejto veci je už jasno a treba aby sa každý venoval svojej práci a uplatneniu v živote.
Držím palce Doprastavu v nasledujúcej sezóne a rád a s hrdosťou budem na diaľku sledovať výsledky a napredovanie môjho klubu s novým trénerom – manažérom.
V neposlednom rade veľká a významná vďaka patrí prezidentovi klubu p. Leškovi, viceprezidentovi I. Jakubíkovi, Janovi Dančíkovi, P. Vacekovi a jeho Anke, nebohému Pištovi Somogyimu, Soni Svatošovej, Nike Dančíkovej, Olge a Jindrovi Šafářovcom, Vladovi Bradáčovi, Tomášovi Samselymu, Petre Klimovej, Eve Kosekovej, Lube Řezníčkovej, Darine Gájerovej, Monike Ježíkovej, sestre Lucii a otcovi Janovi Ježíkovcom, rodičom hráčok, úprimným priateľom mňa a mojej práce, či klubu.
Veľká vďaka patrí všetkým hráčkam s ktorými som mohol v Doprastave pracovať a viaceré pripraviť nielen na volejbalovú kariéru, ale aj na život, dával som Vám v našom klube úplne všetko a veľmi si vážim to, že som s vami mohol pracovať. Marek ROJKO

Marek Rojko | 6.5.2013 @ 23:06

Ďalší partneribundesligaFranczúzska volejbalová ligaPoľská volejbalová ligaTalianska volejbalová liga